LIETANIE NAŠE KAŽDODENNÉ

Dnes som si opäť „olajkoval“ môj predošlý blog, pochopil som, že sú tu len dve možnosti:

1.         Ľudí veľmi nezaujíma čo tu píšem a radšej čítajú aktuality na stránke (nevedia, že aj na tých sa podieľam J)

2.         Sú takí zaujatí obsahom, že to proste zabudnú lajknúť

Budem optimista, spolieham sa na možnosť číslo 2 a neprestanem otravovať potenciálnych čitateľov.

Celkom sa „trápim“ s tým, že o čom zaujímavom by som tak ešte mohol písať. Ľudia - čitatelia si asi radšej prečítajú niečo neobvyklé, dobrodružné, vzrušujúce alebo nejaké letecké historky s humorným podtónom. Ja som si už asi všetky takéto historky (teda aspoň tie, čo sa dajú publikovať a „prúsery“ sú premlčané) takpovediac „vymíňal“. Dnes by som chcel priniesť zopár spomienok na bežný letecký život  - teda ten, ktorého som bol v časoch mojej aktívnej leteckej služby priamym účastníkom. Mnohé veci boli vtedy iné. Nechcem povedať, že lepšie a ani nemám tendenciu zavrhovať všetko z čias tzv. „totality“ len preto, že sa to dnes „nosí“. A už vôbec si nemyslím, že by bolo dobré sa k tomu vrátiť. Dnes je to proste inak. A aj v letectve. Vývoj ide nezadržateľne dopredu, prichádzajú nové lietadlá, nové pravidlá a postupy v lietaní a predovšetkým „noví“ ľudia. Teda iná generácia, ktorá život a lietanie vníma iným spôsobom ako sme to vnímali napríklad my, ktorí sme začínali profesionálnu leteckú-vojenskú kariéru v roku 1980.

Veru, dnes je to už 39 rokov čo som sa ako mladý poručík, spoločne s tromi ďalšími, hlásil do služby u 8. stíhacieho leteckého pluku v Mošnove.

Aké to vtedy u letectva bolo?

Nuž preskákali sme si kadečo; aj dobré aj zlé. Asi bolo viacej toho vojenského drilu a vojenských nezmyslov, ale kvôli lietaniu to stálo zato prekonať. K tým „nezmyslom“ počítam napríklad neustále previerky bojovej pripravenosti, marx-leninskú prípravu a všadeprítomnú vedúcu úlohu strany, ktorá sa potom v osemdesiatom deviatom na nás pekne „vyflákla“. Ale nejdem politizovať, veď také strany u nás aj dnes rastú ako huby po daždi.

Lietanie v spomínanej dobe

bolo krásne a zložité zároveň. Krásne, lebo lietanie milujem, napriek tomu, že sa už na lietadlá dívam iba zo zeme a počas leteckých dní. Dnes už na to nemám - ani fyzicky a ani na účte. Zložité preto, lebo sme sa k nemu museli prepracovať cez rôzne pozemné, odborné, predbežné, predletové a ktovie aké ešte prípravy. Kladom bolo to, že sme mali skvelých učiteľov lietania a starších kolegov, ktorí nás viedli k zodpovednosti pri lietaní. K lietaniu v tej dobe veľkou mierou prispievala práca leteckých technikov, mechanikov a rôznych špecialistov. Prezývky ako Fosgén (smrdí po pive), Kačúr, Fugy a mnohé iné sa mi spájajú s technikmi, ktorí svojej robote rozumeli a mali ju radi. Práca na letovej stojánke za každého počasia a pri dvojzmennom lietaní 3-4 dni v týždni určite nebola prechádzkou ružovou záhradou.

K lietaniu patrili aj takzvané „Orgány riadenia lietania“. Napriek trošku dvojzmyselnému názvu to boli ľudia bez ktorých by to nešlo. Riadiaci letovej prevádzky a letovodi si pri lietaniach keď bolo v „lufte“ naraz aj 15-20 lietadiel svoj plat určite zaslúžili.

Samozrejme boli aj „prúsery“ a ľudský faktor a ani alkohol sa nám nevyhýbal. Ale o tom možno nabudúce. Dnes som chcel za seba hlavne poďakovať všetkým tým „bezmenným“, ktorí lietanie prežívali a milovali spoločne so mňou...